Kongres Európskej kardiologickej spoločnosti (ESC 2024) v jednom zo svojich odporúčaní spochybnil význam betablokátorov po infarkte myokardu (IM), čo vyvolalo búrlivú diskusiu u odbornej verejnosti.

Téme sa opakovane venuje aj NEJM Journal Watch: „Mali by sme stále odporúčať β-blokátory pre pacientov s nižším rizikom následných nežiaducich kardiovaskulárnych príhod?“ pýta sa kardiologička a editorka Kirsten E. Fleischmann z Kalifornskej univerzity v San Franciscu.

Dve nové štúdie z roku 2024 sa zaoberali dlhodobým významom terapie betablokátormi v sekundárnej prevencii po infarkte myokardu. V štúdii zo Švédska bolo bezprostredne po IM a revaskularizácii 5 000 pacientov randomizovaných na liečbu betablokátormi (metoprolol alebo bisoprolol) alebo bez betablokátorov. Všetci pacienti mali normálnu ejekčnú frakciu ľavej komory (LVEF) a takmer všetci pacienti dostávali antiagregačnú liečbu, statíny a inhibítory renín-angiotenzínového systému. Došlo k určitému skríženiu medzi skupinami, ale po mediáne 3,5 roka sa kombinovaný cieľový ukazovateľ úmrtia alebo rekurentného IM významne nelíšil medzi skupinami s betablokátorom a bez betablokátora (≈8 % v každej skupine; NEJM JW Gen Med May 1 2024 a N Engl J Med 2024 a N Engl J Med 2024; 390:1372).

Vo francúzskej štúdii bolo ≈3 700 pacientov s predchádzajúcim IM (medián, 2,9 roka pred randomizáciou) a revaskularizáciou randomizovaných na pokračovanie v podávaní betablokátorov (v 75 % bisoprolol) alebo na ich vysadenie. Dôležité je, že boli vylúčení pacienti so srdcovým zlyhaním (HF) alebo so zníženou ejekčnou frakciou (< 40 %) alebo s inými indikáciami pre liečbu betablokátormi. Po strednej dobe sledovania 3 roky bol zložený cieľový ukazovateľ úmrtia, infarktu myokardu, cievnej mozgovej príhody alebo hospitalizácie súvisiacej s kardiovaskulárnym systémom nižší u tých, ktorí užívali betablokátory (21 % vs. 24 %), prevažne kvôli menšiemu počtu hospitalizácií v skupine betablokátorov (17 % vs. 19 %; NEJM JW Gen Med 15. října 2024 a N Engl J Med 2024; 391:1277).

Celkovo tieto štúdie naznačujú, že prínos betablokátorov môže byť v tejto ére revaskularizácie a súčasnej lekárskej terapie pre pacientov po IM miernejší. Je však dôležité poznamenať, že švédska štúdia zahŕňala pacientov s relatívne nízkym rizikom, s normálnou LVEF a francúzska štúdia stále preukázala prínos menšieho počtu hospitalizácií súvisiacich s kardiovaskulárnym systémom. Navyše nízka frekvencia príhod vo švédskej štúdii obmedzila preukázateľnosť prínosu terapie betablokátormi (NEJM JW Gen Med 1. května 2024 a N Engl J Med 2024; 390:1434).

Takže zatiaľ budem stále odporúčať liečbu β-blokátormi väčšine svojich pacientov s IM, pokiaľ neexistujú kontraindikácie a pokiaľ nebudú známe výsledky dvoch ďalších prebiehajúcich štúdií (REBOOT; BETAMI-DANBLOCK).

Kirsten E. Fleischmann, MD, MPH, FACC
Associate Editor

NEJM Journal Watch General Medicine