Schizofrénia a jej špecifiká: komunikácia s pacientom so schizofréniou

Súhrn

Schizofrénia, v minulosti nazývaná aj ‚,predčasná demencia” (z latinského ‚,dementia praecox“), v súčasnosti považovaná za komplexný multidimenzionálny syndróm, je chronické psychotické ochorenie, ktoré ovplyvňuje vnímanie reality, myslenie, emócie, správanie a prináša so sebou aj pestrú paletu somatických komorbidít. Aj napriek tomu, že nie je jednou z najčastejšie sa vyskytujúcich duševných porúch, patrí jednoznačne k tým najzávažnejším a zásadným spôsobom ovplyvňuje kvalitu života vo všetkých jeho aspektoch. Všadeprítomná a stále intenzívne rozšírená stigma a predsudky, ktoré prevažne súvisia s nevedomosťou a strachom, často vedú k diskriminácii a sociálnemu vylúčeniu pacientov so schizofréniou, a tým priamo či nepriamo ovplyvňujú ich vzťah k sebe samým aj vzťahy s ostatnými, limitujú dostupnosť plnohodnotnej zdravotnej starostlivosti, prístup k adekvátnemu vzdelávaniu a zamestnaniu. Samotný komplexný proces liečby schizofrénie so sebou prináša mnohé úskalia. Nedostatočná edukácia pacientov (často rezultujúca z insuficientnej komunikácie) a ich nedôvera v liečebné postupy významne zvyšujú riziko nespolupráce, relapsov a počty hospitalizácií. Kvalitný terapeutický vzťah, efektívna komunikácia v rôznych fázach pacientovho ochorenia a jeho aktívne zapojenie do celého procesu liečby sú pre čo najlepšiu prognózu kľúčové. V článku vychádzam zo skúseností z vlastnej praxe aj z odborných publikácií. (Kap Kardiol 2025; 17: 19–24)

Kľúčové slová

psychiatria – schizofrénia – pacient – prognóza – terapeutický vzťah – terapeutická komunikácia

Úvod

Schizofrénia je psychotická duševná porucha, pri ktorej dochádza k závažnému narušeniu psychických procesov a vyhodnocovania reality, čo je spôsobené halucináciami (poruchy vnímania) a bludmi (poruchy myslenia). Pri psychotických poruchách zväčša chýba náhľad na ochorenie, mení sa osobnosť človeka.¹ Schizofrénia sa okrem porúch vnímania, myslenia a osobnosti prejavuje aj poruchami emotivity a konania. Začína zvyčajne v mladom veku, a napriek inovatívnym terapeutickým prístupom má tendenciu k chronifikácii a v prípade insuficientnej liečby aj nepriaznivú prognózu (u mnohých pacientov pozorujeme výrazný tzv. postprocesuálny defekt osobnosti, t. j. trvalé zmeny v osobnostných charakteristikách a správaní po epizódach psychózy). Základ slova schizofrénia má pôvod v gréckych slovách „schizis“ (rozštep, rozpoltenie) a „phren“ (myseľ, duša). Medzi laickou verejnosťou ešte stále rezonuje značne mylná predstava akéhosi „rozdvojenia osobnosti“, avšak cieľom tohto pomenovania bolo skôr vyjadrenie faktu, že procesy jedincovho myslenia, cítenia a konania už nie sú dostatočne prepojené a nevytvárajú súvislý celok.² Schizofréniu prvýkrát opísal v polovici 19. storočia francúzsky psychiater Morel, ktorý rozdelil duševné poruchy do štyroch skupín, z ktorých jednu tvorili demencie. Do tejto skupiny zaradil aj ochorenie, ktoré nazval ‚,dementia praecox“ a charakterizoval ho ako stav vyznačujúci sa neschopnosťou koordinovať svoje myšlienky až po stavy podobné stuporu, zväčša končiace demenciou.³ Celoživotná prevalencia schizofrénie sa pohybuje v rozmedzí od 0,7 do 1,4 %⁴ (pomer žien a mužov 1 : 1). U mužov nastupuje ochorenie skôr, typicky medzi 15. a 25. rokom, u žien medzi 25. a 35. rokom života.⁵ Etiológia a patofyziológia schizofrénie zostávajú stále živo diskutovanou otázkou. Najširšie akceptovanou je dopamínová neurotransmiterová teória s narušením neuromodulačnej funkcie dopamínu⁶ a v súčasnosti aj často diskutovaná teória neurozápalu⁷.

Schizofrénia v kontexte spoločnosti

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) zaraďuje schi­zo­fré­niu medzi 20 najčastejších príčin zdravotného znevýhodnenia.⁸ Ochorenie je celoživotné a prevažne invalidizujúce. Pacienti so závažnými duševnými poruchami sa v porovnaní s bežnou populáciou dožívajú v priemere o 10 až 28,5 rokov menej. Za hlavné príčiny predčasného úmrtia sú označované srdcovo‑cievne a onkologické ochorenia, infekcie, ale aj zvýšené riziko suicidality, nehôd a násilných trestných činov.⁹ Ďalej sú skloňované aspekty ako životný štýl, nízka adherencia k liečbe a stigma.¹⁰

Stigma a strach v súvislosti s psychiatriou sú dôsledkom slabej osvety a negatívneho mediálneho vykresľovania. Ľudia nevedia, ako v skutočnosti taká psychiatrická starostlivosť prebieha, a pod psychiatrickou liečbou si prevažne predstavujú reštriktívne alebo pacifikačné opatrenia. Lôžkové oddelenie by nemalo byť vnímané ako strašiak. Naopak, predstavuje bezpečné a svojím spôsobom liečivé prostredie, v ktorom sú (prirodzene a tiež zámerne) obmedzené rušivé podnety z okolia a každodenné povinnosti. Pacient má priestor plne sa sústrediť na seba, na svoju liečbu a má možnosť kedykoľvek sa obrátiť na zdravotnícky personál. Duševné poruchy sú na rozdiel od ostatných ochorení mylne vnímané ako neliečiteľné. Spoločnosť má odjakživa tendenciu pacientov s duševnými poruchami izolovať, považovať za nevypočítateľných a nebezpečných. Z publikovaného epidemiologického výskumu na Slovensku vyplýva, že až 67 % ľudí s príznakmi depresie, 80 % závislých na alkohole a 84 % s úzkostnými poruchami sa nelieči.¹¹

Úskalia liečby schizofrénie

Napriek výraznému pokroku v oblasti farmakoterapie schi­zo­fré­nie zostáva jednou z najväčších prekážok jej úspešnej liečby tzv. non‑adherencia (alebo non‑kompliancia), t. j. úplné od­miet­nu­tie alebo nie plné dodržiavanie odporúčaných liečebných postupov. Výskumy poukazujú na to, že cca 31 – 46 % pa­cien­tov so schizofréniou nedodržiava preskribovanú antipsychotickú terapiu, pričom až jedna tretina z nich je non‑adherentná už primárne (t. j. farmaká užívať ani vôbec nezačne).¹² Medzi najčastejšie rizikové faktory non‑adherencie patrí nedostatok náhľadu na vlastný zdravotný stav (resp. nekritický postoj k ochoreniu), t. j. neschopnosť uvedomiť si prítomnosť duševnej poruchy (anozognózia), porozumieť jej príznakom, akceptovať potrebu liečby a aktívne na nej spolupracovať. Ďalším významným faktorom je negatívny postoj k farmakoterapii, ktorý môže súvisieť s obavami z vedľajších účinkov liekov, nedôverou voči farmakám ako takým či s presvedčením o ich zbytočnosti, a dokonca škodlivosti.¹³ V prípade schizofrénie býva náhľad často výrazne znížený alebo úplne chýba, najmä počas akútnych fáz ochorenia.

Schizofrénia má (aj kvôli už vyššie zmieňovaným faktorom) mimoriadne variabilný priebeh a prognózu. Približne 40 – 60 % pacientov dosiahne čiastočnú alebo úplnú klinickú remisiu (t. j. výrazné zmiernenie alebo úplný ústup psychotických príznakov, napr. halucinácií, bludov), ale len malá časť pacientov je schopná vrátiť sa do funkčného stavu, v akom sa nachádzali pred ochorením. Hovoríme o tzv. funkčnej remisii, t. j. schopnosti plnohodnotne fungovať v každodennom živote (v práci, vo vzťahoch, samostatnosť, flexibilita atď.). Funkčná remisia sa dosahuje len u približne 15 % pacientov.¹⁴ Prognóza závisí od via­ce­rých faktorov, pričom kľúčovú úlohu zohrávajú práve včasná diagnostika a intervencia. Klinická remisia je často len prvým krokom. Skutočné zlepšenie kvality života prináša až funkčná remisia. A práve funkčné zotavenie by malo byť hlavným cieľom a najdôležitejšou výzvou celého terapeutického procesu.

Injekčné antipsychotiká s dlhodobým účinkom – LAI (Long‑Acting Injectables)

Depotné injekčné formy antipsychotík vykazujú v porovnaní s perorálnymi formami vyššiu mieru adherencie. Aplikujú sa intramuskulárne (i.m.) a zabezpečujú terapeutický účinok počas niekoľkých týždňov až mesiacov, čím sa eliminuje potreba každodenného užívania liekov. Po stabilizácii na LAI preparátoch pacienti často nevyžadujú doplnkovú perorálnu liečbu psychofarmakami, čo môže byť ideálne najmä u tých s nízkym náhľadom na ochorenie alebo s opakovanými epizódami non‑adherencie. Aktuálne je na Slovensku dostupných niekoľko moderných antipsychotík v LAI forme (risperidón, olanzapín, paliperidón a aripiprazol) s možnosťou i.m. podávania v 2‑, 4‑týždňových alebo 2‑ a 3‑mesačných intervaloch. Ide o 2. generáciu antipsychotík, ktoré sa vyznačujú komplexnejšou účinnosťou a lepšou znášanlivosťou (napr. nižším výskytom extrapyramídových nežiaducich účinkov). Ani tento spôsob administrácie však nemôže sám o sebe vyriešiť problém úplne non‑adherentných pacientov, ktorí liečbu môžu odmietnuť už od úvodu alebo sa jednoducho nedostaviť na ďalšiu aplikáciu. Psychoterapeutická a edukačná práca naďalej zostávajú faktormi, od ktorých bude závisieť úroveň pacientovej nozo­gnó­zie. Z odborných zdrojov vyplýva, že zmena v komunikačnom štýle psychiatrov viedla u mnohých pacientov, ktorí pôvodne depotnú medikáciu odmietli, k zmene ich rozhodnutia.¹⁵

Prístup zameraný na človeka a tzv. nestigmatizujúci jazyk

Najlepším spôsobom ukotvenia princípov rešpektu a úcty v zdravotnej starostlivosti je osvojenie si, aktívne používanie tzv. nestigmatizujúceho jazyka a uvedomenie si, že na prvom mieste je človek, a nie jeho diagnóza. Prístup zameraný na človeka (z angl. Person‑Centered Care alebo Patient‑Centered Care) kladie dôraz na celostný (holistický) pohľad na pacienta, zahŕňajúc nielen jeho fyzické, ale aj sociálne a psychologické potreby. Pacienti sú vnímaní ako jednotlivci s unikátnymi hodnotami, preferenciami a potrebami. Pacienti by mali byť aktívne zapojení do rozhodovania o svojom zdravotnom stave a liečbe. To zahŕňa poskytovanie informácií a vysvetlení, ktoré sú zrozumiteľné, jasné, úplné a relevantné. Nestigmatizujúci jazyk v medicíne (z angl. Person‑First Language alebo People‑First Language) je štandardom pre úctivé zaobchádzanie s pacientmi so všetkými chronickými ochoreniami (a nielen s nimi). Cie­ľom je vyhýbať sa definovaniu identity človeka na základe jeho zdravotného stavu. Do ambulancie prichádza človek, nie diagnóza alebo ochorenie. V súvislosti so schizofréniou to znamená používanie slov a výrazov, ktoré minimalizujú negatívne predsudky a neodrážajú zahanbujúce alebo odsudzujúce postoje (napr. používame výraz „pacient so schizofréniou“ namiesto „schizofrenik“, nie „psychiatrický pacient” ale „pacient s duševnou poruchou” atď.). Aktívne používanie nestigmatizujúceho jazyka pomáha zvyšovať pacientovu sebaúctu a znižovať pocity hanby a viny, eliminovať predsudky a diskrimináciu, čím sa vytvára pozitívnejšie a inkluzívnejšie prostredie.¹⁶

Terapeutická komunikácia (nielen pri schizofrénii)

Liečba schizofrénie musí byť komplexná a zahŕňať v sebe prístup biologický (farmakoterapiu, elektrokonvulzívnu terapiu), psychoterapeutický i komplexné psychosociálne intervencie.¹⁷ Z praktického hľadiska si každá fáza liečby schizofrénie vyžaduje špecifický komunikačný prístup. Výzvy sú obrovské, a to nielen pre pacientov a zdravotný personál, ale aj pre blízkych. Nejde len o výmenu informácií, ale o vytvorenie bezpečného priestoru, v ktorom môže celý proces úzdravy začať a pozitívne napredovať. Termínom terapeutická komunikácia sa označuje vedomé a účelové využívanie konkrétnych verbálnych a neverbálnych prvkov komunikácie medzi zdravotníkom a pacientom. Terapeutická komunikácia je dôležitá aj pri liečbe schizofrénie,¹⁸ pretože redukuje hnev, strach a anxietu, pomáha budovať dôveru a podnecovať k spolupráci. Aj pacient s duševnou poruchou sa musí cítiť chránený a akceptovaný. Bezpečné prostredie a akceptácia mu dodávajú odvahu slobodne a otvorene vyjadrovať svoje obavy, pocity, eliminujú pocity hanby, menejcennosti a strach z odsúdenia. Pacienti so schizofréniou navyše čelia špecifickým komunikačným výzvam a limitom (napr. vplyvom dezorganizovaného myslenia, emočného stiahnutia a paranoidity). Úlohou zdravotníkov je prispôsobiť komunikáciu tak, aby bola zrozumiteľná, empatická a stabilizujúca.

Zo strany zdravotníkov je nevyhnutná stabilita, konzistentnosť a spoľahlivosť. To znamená najmä:

• dodržiavať dohodnuté termíny a prísľuby,
• stanoviť reálne ciele, ktoré pomáhajú predchádzať sklamaniu a non‑adherencii,
• dohliadať na pravidelnosť stretnutí a motivovať k návšteve ďalších odborníkov (nezabúdať na holistický pohľad na pacienta), a to všetko bez nátlaku a ultimát,
• zdôrazňovať a posilňovať pozitívne skúseností s liečbou,
• zameriavať sa na riešenia prekážok, nie na pochybenia,
• pripraviť krízový plán (krízový plán zabezpečí zvládanie náročných situácií, ale v zásade im aj predchádza, a tým zvyšuje bezpečnosť pacienta a jeho okolia).

Spoľahlivosť a konzistentnosť odborníka znamenajú oporu, na ktorú sa pacient môže obrátiť aj v náročných chvíľach. Jasne stanovené hranice a pravidlá navyše umožňujú pacientovi vedieť, čo môže očakávať, čo je v terapii prípustné a čo nie (pacient vníma bezpečie, vytvára sa istá rutina a znižuje sa úzkosť).

Všeobecné praktické zásady efektívnej verbálnej a neverbálnej komunikácie:

• Zdravotník reaguje pokojne, úctivo a bez zbytočných výkyvov v správaní (= stabilita).
• Trpezlivosťou a rešpektovaním pacientovho tempa poskytujeme pacientovi priestor pre jeho osobný rast (otázky, edukácia = porozumenie problematike).
• Pokojný tón hlasu a otvorená neverbálna komunikácia môžu byť rovnako účinné ako slová (= prijatie a podpora). Aj keď pacient neodpovedá, cíti záujem a bezpečie.
• Používame jednoduchý a zrozumiteľný jazyk bez zbytočných odborných termínov.
• Aktívne načúvanie pacientovi a empatia znamenajú vnímať nielen slová, ktoré pacient hovorí, ale aj emócie za nimi.
• Dôležité je udržiavanie očného kontaktu (ak je to komfortné, napr. v akútnej fáze psychózy to môže pacienta rušiť).
• Vhodné je prikývnutie aj verbálne potvrdenie celej situácie (napr. „Rozumiem, musí to byť pre vás veľmi náročné.“)
• Vlastnými slovami môžeme zhrnúť to, čo nám pacient doposiaľ povedal (pacient sa cíti vypočutý, pochopený, prípadne sa objasnia skutočnosti, ktoré boli myslené/vnímané inak).
• Nehodnotíme, neodsudzujeme, nekritizujeme, neobviňujeme, ale akceptujeme pacienta takého, aký je (aj s bludmi a halucináciami). V prostredí plnom predsudkov je bezpodmienečné prijatie pre pacienta obrovským darom.
• Bludy nevyvraciame, ale ani neodsúhlasujeme. Validujeme pacientove pocity, napríklad vetami: „Vidím, že je to pre vás veľmi skutočné…, že vás to znepokojuje…“ alebo „Čo vám pomáha cítiť sa bezpečne?“ Tento prístup nám umožňuje v prípade potreby plynulo presmerovať rozhovor na bezpečnejšie témy, a to bez toho, aby došlo k narušeniu dôvery a rozrušeniu pacienta.
• Rešpektujeme pacientov priestor a hranice. Neforsírujeme rozhovor, ak je pacient „stiahnutý” alebo nepokojný/vyplašený. Navrhneme prestávku, ak je pre neho rozhovor stresujúci. Rešpektovanie osobného priestoru a hraníc posilňuje pacientov pocit istej kontroly nad situáciou, dôstojnosti a bezpečia.

Liečba schizofrénie prebieha vo viacerých fázach. Z praktického hľadiska ju možno rozdeliť na štyri fázy:

1. Zvládnutie akútneho psychotického stavu.
2. Akútna fáza – liečba psychotického ataku.
3. Stabilizačná liečba.
4. Udržiavacia fáza.¹⁷

1. Prvá fáza liečby

Prvá fáza je zameraná na zvládnutie akútneho psychotického stavu, t. j. dosiahnutie upokojenia a bezpečnosti pacienta i jeho okolia, a tým umožnenie ďalších terapeutických intervencií. Využívame už vyššie zmieňované verbálne a neverbálne techniky (alebo v tomto prípade špecifickejšie, tzv. deeskalačné techniky), podľa potreby psychofarmaká (antipsychotiká a/alebo sedatíva – starší názov trankvilizéry), a ak je to nevyhnutné, aj fyzické obmedzovacie prostriedky lege artis na dobu nevyhnutnú.¹⁹ Deeskalácia predstavuje také správanie a spôsob komunikácie, ktoré znižujú napätie ako u pacienta, tak aj u ošetrujúceho personálu. V zásade by mala predchádzať ostatným terapeutickým zásahom, medzi ktoré v psychiatrickej starostlivosti patria najmä farmaká na zníženie agitovanosti, agresivity a použitie obmedzovacích prostriedkov.²⁰ Nezabúdajme však, že v prípade agitácie a agresivity je prioritou bezpečnosť.

Proces deeskalácie zahŕňa tri kľúčové fázy: A. vyhodnotenie situácie, B. komunikáciu a C. taktiky vyjednávania.²¹

1. Hľadáme príčinu pacientovho správania, nezameriavame sa len na jeho prejav. Pred zahájením samotnej komunikácie je teda veľmi dôležité sa čo najrýchlejšie zorientovať v celej situácii, získať čo najviac anamnestických údajov a rozpoznať, ktoré z typických príznakov schizofrénie sa aktuálne manifestujú (napr. halucinácie hlasov, vnímanie pachov, dotykov; bludy, t. j. pevne zakorenené falošné presvedčenia, napr. blud prenasledovania; dezorganizované myslenie prejavujúce sa nelogickým vyjadrovaním).
2. Komunikácia v tejto fáze by mala byť jasná, jednoduchá, pokojná a rešpektujúca osobný priestor pacienta. V žiadnom prípade neeskalujeme už aj tak vážnu situáciu. Neargumentujeme, nevyvraciame pocity, „zážitky” atď. Uisťujeme pacienta, že je u nás v bezpečí. Vyhýbame sa náhlym/prudkým pohybom, pacienta sa bez predchádzajúceho súhlasu nedotýkame. Počas rozhovoru nemáme ruky prekrížené na hrudi ani vo vreckách. Odporúča sa odstup minimálne 1,2 metra. Pacient sa tak cíti bezpečnejšie a zdravotník sa vyhne fyzickému útoku. Ak to nie je možné, zdravotník by mal stáť v uhle k pacientovi a pristupovať zboku, nikdy nie zozadu. Nikdy sa k pacientovi neotáčame chrbtom, neostávame osamote. Na zvládnutie agresie je nevyhnutné zachovať pokoj. Keďže prirodzenou reakciou na agresiu je boj alebo útek, aj zdravotník môže pociťovať nutkanie reagovať útočne. V prípade fyzickej agresie musíme mať voľnú cestu na únik (platí pravidlo: zasiahnuť, utiecť alebo sa ukryť). Bezpečnosť zdravotníka je prioritou.²²
3. Cieľom vyjednávania je premeniť konfrontáciu na diskusiu.²³ Zdravotník vystupuje ochotne, je pripravený pomôcť a vyhýba sa výhražným formuláciám či ultimátam (pričom platia všeobecné pravidlá už vyššie zmienené).

2. Akútna fáza

Akútna fáza liečby je zameraná na zvládnutie akútneho psychotického ataku (t. j. potlačenie bludov, halucinácií a porúch správania). Prebieha prevažne na lôžkovom oddelení a trvá obvykle 6 až 8 týždňov. V akútnej fáze je prioritou pokojný prístup a minimalizácia stresu. Jednoduché vety, pokojný tón hlasu, rešpektovanie pacientových hraníc (podrobne vyššie). Cieľom je čo najrýchlejšia stabilizácia, ale aj bezpečnosť.

3. Stabilizačná fáza

Cieľom je minimalizovať stresové situácie a podporiť adaptabilitu pacienta v jeho prirodzenom prostredí, t. j. postupný návrat do bežného života. Pokračuje sa v nastavenom režime liečby, t. j. v nezmenenej, pacientovi vyhovujúcej terapii pokračujeme minimálne 6 mesiacov.¹⁷ Liečbu augmentujeme o psychoterapeutické, psychosociálne intervencie a psychoedukáciu (napr. prostredníctvom návštev denného psychiatrického stacionára). Komunikácia by mala naďalej podporovať spoluprácu (adherenciu) a budovať dôveru. Pacienta zapájame do rozhodovania, otvorene diskutujeme o výhodách liečby, pritom rešpektujeme jeho autonómiu a hľadáme spôsoby, ako mu celú „cestu” čo najviac uľahčiť (podrobne o technikách vyššie).

4. Udržiavacia fáza

Cieľom je zabránenie relapsu a vytvorenie podmienok k úplnej sociálnej úzdrave (remisia).¹⁷ Dôležitý je pravidelný kontakt s odborníkmi, dlhodobá farmakoterapia, pokračujúca edukácia a psychoterapia (v zásade nadväzujeme na intervencie zo stabilizačnej fázy). Pravidelné kontroly nám umožňujú priebežne monitorovať pacientov stav a podľa potreby včas intervenovať. Psychoterapia pomáha zmierňovať prípadné pretrvávajúce symptómy, učí pacienta pracovať s myšlienkami, predchádza kognitívnemu úpadku, zlepšuje sociálne zručnosti a celkové fungovanie (napr. kognitívno‑behaviorálna terapia – KBT). Psychoedukácia umožňuje pochopenie problematiky ochorenia, čo znižuje úzkosť, sebaobviňovanie, pocity hanby a beznádeje. Tiež posilňuje náhľad na ochorenie a podporuje spoluprácu. Komunikácia má byť po celý čas povzbudzujúca, empatická, zameraná na budúcnosť.

Veľmi dôležité je i stabilné sociálne zázemie, ktoré vieme docieliť vzdelávaním blízkych, napr. podnecujeme k účasti na podporných skupinách. Rodinná terapia napomáha upravovať patologické komunikačné vzorce a tým tiež znižuje stres v súvislosti so spolunažívaním. Opakujeme a zdôrazňujeme dôležitosť režimových opatrení (zdravé návyky, t. j. pohyb, strava, spánok), rutín, pestovania koníčkov, pokojného rodinného i pracovného prostredia, kontroly dávkovania a užívania liekov (ak je to potrebné).

Záver

Duševné zdravie neznamená len absenciu duševnej poruchy. Skutočne duševne zdravý človek je schopný zvládať stres, udržiavať medziľudské vzťahy, rozhodovať sa, aktívne sa zapájať do spoločenského života, t. j. využívať svoj potenciál a byť pre spoločnosť prospešný. K naplneniu tohto ideálu je možné sa v klinickej praxi priblížiť aj pri schizofrénii, a to prostredníctvom včasnej, komplexnej a individualizovanej liečby. Avšak v našej spoločnosti stále pretrváva v súvislosti s psychiatriou hlboko zakorenená stigma, čo často odrádza ľudí od vyhľadania odbornej pomoci. Duševné poruchy sú tabuizované a spoločnosť ešte stále plná predsudkov. Schizofrénia patrí medzi tie najviac stigmatizované duševné poruchy. Pritom pacient so schizofréniou, ktorý dostáva správnu liečbu a aktívne spolupracuje, sa v skutočnosti diametrálne odlišuje od negatívnych mediálnych stereotypov. Základom úspešnej liečby schizofrénie je dôverný terapeutický vzťah a komunikácia prispôsobená pacientovi a jeho potrebám. Terapeutická komunikácia nie je len technika, je to postoj. Vyžaduje si empatiu, trpezlivosť a schopnosť vidieť človeka ako komplexnú hodnotnú bytosť, nielen symptómy ochorení a čísla diagnóz. Zvládnutie terapeutickej komunikácie vedie k zlepšeniu kvality poskytovanej starostlivosti, podporuje proces uzdravovania a posilňuje dôstojnosť pacienta. Znižovanie stigmy, ktorá stále pretrváva aj medzi zdravotníckymi pracovníkmi, si vyžaduje systematické vzdelávanie, vrátane tréningu v empatickej komunikácii. Kvalitná osveta a osobné príbehy pacientov predstavujú silný nástroj na zmenu negatívneho pohľadu na psychiatriu a významne prispievajú k odbúravaniu predsudkov. Neoddeliteľnou súčasťou celoživotnej liečby schizofrénie je aj podpora zo strany rodiny, priateľov a komunity. Ich schopnosť komunikovať s pacientom s porozumením, trpezlivosťou a rešpektom môže byť rozhodujúcim faktorom v otázkach stabilizácie a úspešnosti návratu do spoločenského života. Vzdelávanie prostredníctvom odborných zdrojov a podporných skupín sa preto odporúča nielen zdravotníkom, ale aj blízkym.

Literatúra

 1.    Pečeňák J, editor. Schizofrénia – koncepty, symptómy, diagnostické kritériá. 1. vyd. Bratislava: Univerzita Komenského; 2014.

 2.    Syřišťová E, editor. Imaginární svět. 1. vyd. Praha: Mladá fronta; 1974.

 3.    Pečeňák J, et al. Kapitoly o schizofrénii. Martin: Osveta; 2005.

 4.    Libiger J, et al. Psychiatrie a pedopsychiatrie. Praha: Karolinum; 2015.

 5.    Ochoa S, et al. Gender differences in schizophrenia and first‑episode psychosis: a comprehensive literature review [Internet]. Schizophr Res Treat. 2012; 2012:916198. Available from: https://pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/22966451/ [cited 2025­‑09‑04].

 6.    Zelman M, et al. Vnímanie depotnej antipsychotickej liečby slovenskými psychiatrami. Porovnanie zmeny názorov medzi rokmi 2015 a 2018 [Internet]. Psychiatr Prax. 2019;20(1):38–41. Available from: https://www.solen.sk/storage/file/article/fa1a11749985a076935d94e6d07ae086.pdf [cited 2025‑08‑30].

 7.    Nayak U, et al. Impact of neuroinflammation on brain glutamate and dopamine signalling in schizophrenia: an update [Internet]. Metab Brain Dis. 2025;40:119. Available from: https://link.springer.com/article/10.1007/s11011‑025‑01548‑3 [cited 2025‑08‑18].

 8.    World Health Organization. Schizophrenia fact sheet [Internet]. Geneva: WHO; 2019. Available from: https://www.who.int/en/news‑room/fact‑sheets/detail/schizophrenia [cited 2025‑09‑05].

 9.    Peritogiannis V, et al. Mortality in schizophrenia‑spectrum disorders: recent advances in understanding and management [Internet]. Healthcare (Basel). 2022;10(12):2366. Available from: https://doi.org/10.3390/healthcare10122366 [cited 2025‑08‑19].

10.    Fiorillo A, Sartorius N. Mortality gap and physical comorbidity of people with severe mental disorders: the public health scandal [Internet]. Ann Gen Psychiatry. 2021;20:52. Available from: https://annals‑general‑psychiatry.biomedcentral.com/articles/10.1186/s12991‑021‑00374‑y [cited 2025‑08‑19].

11.    Bražinová A, et al. Mental Health Care Gap: The Case of the Slovak Republic [Internet]. Adm Policy Ment Health. 2019;46(6):753–759. Available from: https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pubmed/31256291 [cited 2025‑08‑29].

12.    Lieslehto J, et al. Primary nonadherence to antipsychotic treatment among persons with schizophrenia [Internet]. Schizophr Bull. 2022;48(3):655–663. Available from: https://academic.oup.com/schizophreniabulletin/article/48/3/655/6543159 [cited 2025‑07‑26].

13.    Kassa A, et al. Factors associated with nonadherence to psychotropic medication among patients with mental illness: a systematic review and meta‑analysis [Internet]. BMC Psychiatry. 2025;25(1):68. Available from: https://bmcpsychiatry.biomedcentral.com/articles/10.1186/s12888‑025‑06838‑9 [cited 2025‑08‑28].

14.    De Winter L, et al. Long‑term changes in personal recovery and quality of life among patients with schizophrenia spectrum disorders. Schizophr Bull. 2025;51(1):37–53.

15.    Weiden PJ, et al. The challenge of offering long‑acting antipsychotic therapies: a preliminary discourse analysis of psychiatrist recommendations for injectable therapy to patients with schizophrenia [Internet]. J Clin Psychiatry. 2015;76(6):684–690. Available from: https://www.psychiatrist.com/jcp/delivery/challenge‑offering‑long‑acting‑antipsychotic‑therapies/ [cited 2025‑08‑21].

16.    Ivanová K. Efektívna komunikácia – pri liečbe obezity kľúčová pre dosiahnutie lepších výsledkov [Internet]. Forum Diabetologicum. 2025;14(1):16–20. Available from: https://www.forumdiabetologicum.sk/c

17.    Ministerstvo zdravotníctva SR. Štandardný postup č. 0010/2019 – Komplexný manažment pacienta so schizofréniou [Internet]. Bratislava: MZ SR; 2019. Available from: https://dusevnezdravie.sk/backend/wp‑content/uploads/2021/03/dusevnezdravie.sk‑km‑so‑schizofreniou.pdf [cited 2025‑08‑25].

18.    Siregar I, et al. Therapeutic communication strategies in nursing process of angry, anxious, and fearful schizophrenic patients [Internet]. Br J Nurs Stud. 2021;1(1):13. Available from: (URL pokud dostupné) [cited 2025‑09‑06].

19.    Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky. Vyhláška z 20. februára 2025, ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška č. 358/2023 Z. z., o používaní obmedzovacích prostriedkov a vedení registra obmedzovacích prostriedkov [Internet]. Zbierka zákonov Slovenskej republiky. 2025, roč. 2025, čiastka 43. Available from: https://static.slov‑lex.sk/pdf/SK/ZZ/2025/43/ZZ_2025_43_20250301.pdf [cited 2025‑09‑05].

20.    Pekara J. Deeskalační techniky. In: Vevera J, et al., editors. Deeskalace – základní intervence ke zvládání násilí [Internet]. Časopis České psychiatrické společnosti ČLS JEP a Psychiatrickej spoločnosti SLS. 2015;114(5):30. Available from: http://www.cspsychiatr.cz/detail.php?stat=1227 [cited 2025‑06‑17].

21.    Pekara J. Komunikace jako sebeobrana zdravotníka. Praha: Institut postgraduálního vzdělávání ve zdravotnictví; 2015. 86 s.

22.    Vevera J, et al. Deeskalace – základní intervence ke zvládání násilí [Internet]. Časopis České psychiatrické společnosti ČLS JEP a Psychiatrickej spoločnosti SLS. 2018;114(5):213–217. Available from: http://www.cspsychiatr.cz/dwnld/CSP_2018_5_213_217.pdf [cited 2025‑09‑05].

23.    Jelínková A. Komunikace jako terapeutický nástroj v psychiatrii [Internet]. Plzeň: Západočeská univerzita v Plzni, Fakulta zdravotnických studií; 2021. Bakalářská práce. Available from: https://naos‑be.zcu.cz/server/api/core/bitstreams/205356cb‑9299‑4a7a‑b715‑10f57e2dac6b/content [cited 2025‑08‑28].

MUDr. Kamila Ivanová, MPH 

Fakultná nemocnica Trnava
A. Žarnova 11
917 02 Trnava

Biomedicínske centrum Slovenskej akadémie vied
Dúbravská cesta 9
814 39 Karlova Ves

e‑mail: kamila.ivanova@gmail.com